Roháče 3.9.2011
21. 9. 2011
Po letných dovolenkách a tesne pred začiatkom školského roka sa nám podarilo dobiť dlho sľubované Roháče. Síce bez nocľahu, ale pri takom malom počte nám stačil aj 1 deň.
A tu sú mená 7 statočných: Mirka, Ivan, Zdenka, Denča + priateľ Mišo, Maťo Lomňo a Ada.
No a všetko to začalo v sobotu 3.9.2011 ráno 4,45. Do auta číslo 1 so šoférom Ivanom nastúpili pri sile v LM Denča s Mišom, Maťo a auto číslo 2 so šoférom Mirkou viezlo Adu a pri stanici zobrali Zdenočku. A ani sme sa nenazdali a boli sme na parkovisku vo Zverovke. Bolo 5,55 a naša hrebeňovka mohla začať. Vedenia sa ujala Mirka a ako máme v názve, hneď za čerstva sme stratili žltú značku a trošku blbo sme odbočili. I keď ? Prišli sme ku miestu, kde sme mali končiť približne o 12 hodín.
Ale mali sme Ivana, ten sa popozeral, ukázal rukou smer a už sme pomaly kráčali Látanou dolinou do sedla Zábrať( 1690m.n.m). A dalo nám to aj zabrať. V sedle sme skoro onemeli od úžasu. Prenádherné výhľady, modrá obloha so slniečkom a miestami osviežujúci vetrík. Počasie bolo ako našité na túto túru.
Zo sedla sme sa vybrali na Rákoň(1876m.n.m), kde sme sa pri trošku ostrejšom vetríku naraňajkovali, popozerali kamzíky a poďho ďalej na Volovec( 2063m.n.m) . Z Volovca na Ostrý Roháč(2088m.n.m), kde začalo reťazové dobrodružstvo. Denča vyberala tú najmenej schodnejšiu a najťažšiu cestu a stále tvrdila – „tu je značka“. A mala pravdu, značka tam bola, ale dalo sa ísť aj trošku schodnejšou cestou. No proste bola vo svojom živle a bola nezastaviteľná.
A aké boli reťaze? Spýtajte sa Adušky. Boli proste zaujímavé a Maťo Lomňo sa vcelku vytešoval. Pri niektorých išlo do tuhého, ale zvládli sme to hravo a po chvíle adrenalínu sme prebehli aj Ostrý Roháč. Potom už len krátke stúpanie na Plačlivô (2125m.n.m) a vytúžený obed na slnečnom mieste pod vrcholom Plačlivého smerom do Smutného sedla. V Smutnom sedle nás opustil Ivan, ktorý sa rozhodol preskúmať cestu na Tatliakovu chatu.
No a my ostatní sme sa pustili do ďalšieho „kamzíkovo – rebríkového“ dobrodružstva najprv na Tri kopy (2136m.n.m), potom na Hrubú kopu (2166m.n.m)a záverom našej hrebeňovky bol Baníkov (2178m.n.m). Môžem len skonštatovať že na niektorých úsekoch som ani nedýchala, aby som sa nezrútila. A tie reťaze! Ó môj bože! Ale zvládli sme to a po zostupe z Baníkova do Baníkovského sedla sme dojedli zásoby, dopili vodu a už nás čakal len zostup dolu. I keď niečo vyše 2 hodín kráčania dolu dolinou po suťovom chodníku, skalách, koreňoch.......
Podarilo sa. Cestou sme sa zastavili na Roháčskom vodopáde, ktorý bol úžasný. Osviežili sme sa jeho sprchou, napili sa a už len chodníkom ku Adamcule a dolu Roháčskou – asfaltovou dolinou dolu, ku autám.
Všetci sme boli spokojní, príjemne unavení, ale hlavne sme opäť ukázali že sme proste SUPER a zvládneme všetko.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář
